Vlastní Tvorba Povídky: Izba
-
autor: naked-snake-89.
 |
Izba
3.strana
Nastúpil som a dvere sa za mnou zavreli, dali sme sa do pohybu. Vydýchol som si a pokojne si sadám na špinavé sedadlá. Celá sústava vozňov sa nepríjemne trasie ale vôbec si to neuvedomujem, myslím na to ako som ublížil Nikol, musím ju nájsť a vyriešiť to, musím sa jej ospravedlniť, vôbec neviem na čo som vtedy myslel.
Míňame zastávky a všímam si v akom sú stave, prechádzame cez ďalšiu keď z diaľky vidím nejakú postavu ako strieľa, je to Cybil. Búcham na okienko, kričím aby si ma všimla ale nemá to význam, nepočuje ma. Prenásleduje ju nejaké monštrum, bože, dúfam že jej neublížilo.
Vlak začína zrýchľovať a začínam mať nepríjemný pocit z toho že som sem vliezol, prechádzam sa z jednej strany na druhú. Počujem nejaký zvuk ktorý prichádza ako keby z konca vlaku. Zvedavosť je silnejšia a vydávam sa preveriť čo to je. Pomaly pristupujem k dverám ktoré sa otvárajú, nič tu však nie je ale ten zvuk počujem stále hlasnejšie.
Hľadím cez sklenenné dvere do ďalšieho vozňa v ktorom vidím vysokú postavu.
"To je ten z toho nádvoria školy!" na hlas vystrašeno vravím.
Monštrum prerazilo dvere a pristupuje ku mne, pomaly cúvam a otáčam sa, bežím k hlavnému vozňu a rozmýšlam čo mám robiť. Napadlo ma jediné, odpojiť vozeň.
Stojím medzi dvoma vozňami a snažím sa vykopnúť hák ktorý spája vozne. Monštrum sa približuje, srdce mi silno tlčie ale nevzdávam sa. Stojí pár metrov odomňa, nadávam na tú zasranú blbosť čo nejde odopnúť, vytrhol som zapojené káble a stále sa to snažím vykopnúť...
Podarilo sa, vozeň v ktorom je tá kreatúra spomaluje. Víťazne som si vydýchol a zostal som kľačať na konci vozňa a ujisťoval sa že ma tá kreatúra nedoženie.
Súprava začína spomalovať, hľadím do predu a zisťujem že som na cieľovej stanici, Sanders. Nervózne vstupujem na nástupište a počujem ako sa za mnou zatvárajú dvere. Vzdychol som si a mierim von z tejto diery.
Vyľudnená ulica, nepríjemné ticho a prázdnota, znova som uprostred tejto ničoty. Rozhodnutý skoncovať s týmto snom vyrážam k miestu z ktorého som sem prišiel. V hlave mi behá jediné, Nikol. Som pripravený čeliť tomu všetkému, som pripravený priznať si chybu a začať odznova, nový život.
Moja cesta vedie okolo policajnej stanice v ktorej som bol naposledy so Cybil, rozhodol som sa že sa tam znova pozriem, dúfam že ju tam nájdem. Dvere sú však zamknuté, nerozumiem tomu, kto ich mohol zamknúť? Zatrieskal som na ne a dúfal že mi nejaká živá osoba otvorí, nestalo sa tak. Sklamane som odstúpil a vybral sa späť k môjmu cieľu.
Pridávam na kroku, začína sa totiž stmievať a nemám žiadnu zbraň na obranu. Konečne sa dostávam na hlavnú cestu, Nathanovu ulicu a cez tú hustú hmlu spoznávam auto, celým telom mi prešla nesmierna radosť keď vidím ten tmavomodrý starý pickup. Dvere nie sú zamknuté, nasadám dnu a štartujem. Nenaštartovalo síce na prvý krát ale ten zvuk bol fantastický. Rozsvietil som svetlá keďže bolo šero a spokojne som vyšiel s autom z chodníka na cestu a vydal sa von z mesta Silent Hill.
Autom prechádzam okolo veľkej tabule s uvítaním v meste. Už je naprostá tma, prázdnu cestu mi osvetľuje iba auto, okrem hustého lesa nič iné nevidieť. Začínam stúpať, snažím sa naladiť nejakú stanicu ale všade počuť len šum a divné ozveny rušenia. Kvapky dažďa dopadajú na kapotu auta, stierače nestíhajú a nevidím ani na meter dopredu. Nejdem ani štyridsiatkou keď prechádzam okolo havarovanej policajnej motorky odstavenej na krajnici, patrí Cybil, dúfam že to dievča našla a sú v poriadku. Začínam cítiť že sa dostávam k chate, nemýlim sa. Predomnou sa týči starý dom ktorý už má čo to za sebou. Zaparkoval som pred otvorenou garážou, spomínam si na útok tej príšery, na zemi sú stále prázdne nábojnice zo zbrane s ktorou som sa tej ozruty zbavil. Pomaly pristupujem k dverám ktoré sú odomknuté a vchádzam dnu, stál som v obývacej miestnosti, krb bol zapálený a vydával príjemné teplo na moje zmoknuté telo. Dierou ktorú som tu vytvoril po útoku, som vstúpil na malú chodbičku ktorá viedla do izby v ktorej som sa prvý krát prebral. Konečne som si detailnejšie poobzeral fokty tých ľudí, až teraz som spoznal tú ženu s dievčaťom, bola tam malá Nikol so svojou matkou Dahliou. Obe sa tvárili veľmi smutno. "Čo to má byť? Prečo to je tu?" pýtal som sa sám seba. Rázne som pristúpil k dverám izby, bolo na nich číslo 111, spomenul som si na kľúč z hotela, nechápal som prečo boli dvere v chate očíslované, otvoril som dvere a obklopilo ma silné svetlo.
Stojím v obývačke, v rukách pevne držím brokovnicu. Smerujem do kuchyne v ktorej nikto nie je, mierim do izby s ktorej počujem nejaké hlasy. Vykopol som dvere, na posteli leží Nikol s nejakým chlapom. "Bože môj Walter čo to robíš?!" kričí na mňa, vôbec ju však nevnímam, srdce mi silno buší, rozbehla sa ku mne. Dal som jej päsťou do tváre a v tom sa ku mne rozbehol ten jej frajer, namieril som na neho zbraň a vystrelil. "NIEEEE" skríkla so slzami v očiach, sedela na zemi a držala si ústa. Celá izba bola od krvy, pristúpil som k mŕtvole a vypálil som do nej ešte dve rany.
Nikol sa ku mne rozbehla, odkopol som ju a skríkol: "Takže tento bastard je ti lepší než ja?! Ja som pre teba ten pravý, milujem ťa!!!!" kričal som na ňu, ona len kričala od žiaľu a plakala.
Schmatol som ju za ruku, bránila sa tak som jej znova tresol. "Walter prosím ťa nerob to, zostanem s tebou, milujem ťa, naozaj." vzlykala. "Neverím ti, všetko to bola len lož, hrala si sa so mnou ale už je koniec, dnes to skončím.Nedovolím ti hrať sa takto s ľudskými bytosťami!" Zhodil som ju do zakrvavenej postele, zviazal som jej ruky a nohy. "NIEEEE, Walter prosím ťa!!!!" kričala ale ja som pokračoval. Vybehol som z izby von do auta v ktorom boli schované kanistre s benzínom. Zobral som ich dnu a všetko nimi polial. Izbu v ktorej bola Nikol som si nechal na koniec.
Práve polievam kúpeľnu keď som sa uvidel v zrkadle, tvár a ruky mám od krvy. Utieram si oči, nadychujem sa a pokračujem.
Stojím pred izbou v ktorej leží Nikol, prosí ma aby som to nerobil, kričí a začína mi to liezť na nervy, polievam ju benzínom, celú posteľ a aj toho bastarda.
"Opieram sa o zárubňu dverý, hladím na Nikol ktorá stále plače a prosí ma aby som to nerobil. "Už je neskoro Nikol, zašlo to priďaleko." Škrtol som zápalkou ktorá dopadla na zem a v momente skončila celá izba v plameňoch. "NIEEEEE" kričala s posledných síl. Vybehol som von a s úsmevom obdivoval horiacu chatu.
Z diaľky počujem policajné sirény. Niekto za mojím chrbtom na mňa zreval, bol to ženský hlas: "Ani sa nepohni ty zasraný psychopat lebo ťa namieste odbachnem!" pomaly sa otáčam, pár metrov odomňa stojí policajtka, krátke blonďavé vlasy...
"Tu Benettová, dostala som ho, zavolajte záchranku a hasičov!"
Už som kľudný, sedím v policajnom aute, na rukách mám želiezka, obzerám si chatu a hľadím do obhoreného okna v ktorom vidím Nikol ako sa na mňa pozerá a smeje sa mi.
Z auta sa ozýva krik...
Dôstojníci utekajú k autu aby upokojili Waltera ktorý kričí: "Nikol žije! Vidím ju! Milujem ťa zlatko, opäť budeme spolu!"
Ležím v nejakej posteli, cítim že som pripútaný. Približuje sa ku mne nejaký doktor ktorý mi niečo vraví: "Ahoj Walter, som doktor Christopher Mellow, vítam ťa v ústave pre mentálne chorých." Nechápavo sa obzerám a snažím sa dostať z remeňov, kričím: "Pustite ma von, musím ísť za Nikol, potrebuje ma!!!"
"Len pokoj Walter, som tu aby som ti pomohol." Odklonil hlavu a vraví personálu: "Pripravte subjekt na eletrošoky" znova sa naklonil ku mne: "Všetko bude v poriadku, postaráme sa o teba" pohladil ma po čele.
Malá miestnosť, v jej rohu sedí muž s denníkom v ruke a pozerá sa oproti do okna s mrežami...
Dnes je 6. 9. 1994, mávam čudné sny, myslím si že Nikol je v nebezpečenstve, nájdem ju a pomôžem jej...
3. strana
<< Zpět