Vítejte na první české fanstránce o kompletní Silent Hill sérii !!!

SH1: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SH2: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SH3: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SH4: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SHH: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbraně | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SHO: Příběh | Charaktery | Nepřátelé & Bosové | Zbrane | Recenze | Konce & Bonusy | Bonusový Materiál | Návody
SH: SM Příběh | Interview | Bonusový Materiál | Recenze
SH: 8 Příběh |

Page Name

small logo

 

Vlastní Tvorba Povídky: Izba - autor: naked-snake-89.

    fdh  


Izba
1.strana

S ňou som bol schopný ísť aj na kraj sveta, presťahovali sme sa, mali krásny spoločný život a potom ma opustila. Našla si nejakého realitného agenta a odišla z Brahms. Nechala mi len tento byt a bez rozlúčenia odišla, dokonca aj svoje veci si tu nechala. Žil som si svoj skromný život, pracoval som ako fotograf pre jeden prírodopisný časopis. Neplatili zle, len mi to nestačilo na platenie bytu. Rôzne vedľajšie kšefty mi dopomáhali k lepšiemu životu. Vracať sa k rodičom sa mi už nechcelo, predsa len, mal som dvadsať osem rokov, chcel som byť samostatný, dokonca ani nevedeli že som sa s Nikol rozišiel.
Nikol, krásne dievča mojich snov. Štíhla, vysoká, čierne dlhé vlasy, hnedé oči, miloval som jej vôňu vlasov, jej nádherný smiech. Mal som ju rád ale ona mňa asi nie.
Po pár mesiacoch sa mi začali stávať čudné veci, záhadné telefonáty, počul som len šumenie a nejaké náznaky rozhovoru, ale poslednou dobou sa to zhoršovalo. Cítil som ako keby ma niekto doma sledoval, ako keby tam so mnou niekto bol, pár krát sa mi sami od seba otvorili dvere, alebo sa mi posunul od steny gauč počas toho ako som bol v práci. Nevedel som čo mám robiť, pripadal som si ako blázon, kto by mi asi tak uveril. Od rozchodu s Nikol som zostal samotár takže zdôveriť sa s problémami aké ma sužovali poslednou dobou bolo nereálne.
Začal som mávať divné sny, môj byt vyzeral úplne inak, celý bol pokrytý ako keby hrdzou a krvou, keď som prišiel do obývačky bol tam spustený televízor ktorý však nebol vôbec zapojený v elektrickej zásuvke. Vždy som sa poobzeral po celom byte až pokiaľ som v jednej stene nespoznal rysy nejakej tváre ktorá sa začala hýbať. Tá postava začala vyliezať zo steny, kričal som a veľmi som sa bál. Bol to nejaký muž ktorý vyzeral že už je dávno mŕtvy, celý bol popálený, chytil ma za nohu a nepúšťal, plazil sa ku mňe a vydával nepríjemný chrapľavý zvuk. Kričal som, už bol pri mojej tváry, načiahol sa s jeho rukou k môjmu krku...
Tento sen som mával čoraz častejšie. Vždy bol čoraz reálnejší. Mal som pocit že potrebujem odbornú pomoc. Rozchod s Nikol vo mne zanechal veľké následky, začal som si písať tento denník pre istotu že sa nestane niečo horšie.

Štvrtok 06.09. 1994 :
Zase ten sen, tentokrát som ho však nedosníval celý lebo som sa zobudil na vlastný krik, celý spotený a vystrašený. Deň prebehol klasicky až na to že keď som sa večer vrátil z práce domov tak mi nešli otvoriť okná, na jednom z jeho krajov sa urobil čudný hrdzavý fľak ktorý sa ako keby hýbal.

Pondelok 10.09 1994 :
Zobudil som sa, zvyknutý na zlý sen, vybral sa do kuchyne no zastavila ma neskutočná zmena v mojom byte, presnejšie zmena na mojich bytových dverách. Boli celé obklopené reťazami, zamknuté z vnútra. Zo strachom som si utekal vziať bejzbolovú pálku a prehľadal celý byt. Nikto tu však nebol, podišiel som k dverám aby som prišiel na to čo bolo hneď jasné. Boli na pevno zamknuté, z pod dverý vychádzal nepríjemný chlad a záhadné ozveny. Pozerám cez kukátko, vidím tam len moju susedu. Začal som búchať, trieskať do dverý, kričal som ale nereagovala, ako keby ma nepočula. Otočil som sa a kľakol si na kolená, mal som zmiešané pocity. Cítil som obrovský strach a zároveň hnev. Prečo práve ja?
Z vrchu dverí bolo počuť nejaké škrábanie, postavil som sa a otočil k dverám. Bol tam vyritý krvavý text: "Neodchádzaj z bytu Walter". Aký Walter? Snáď nemyslí mňa! Zmätene som hladel na dvere a nechápal som čo sa to tu vlastne do pekla deje.
"Niekto si robí srandu?" zakričal som cez celý byt, " Čo to má znamenať? Nejaký zasraný vtip? Skrytá kamera?" Samozrejme, odpovede som sa nedočkal, naďalej hladím cez kukátko ale nič sa tam nedeje, búchal som a kopal do dverý, no ani sa nepohli.
Od kopania ma vyrušilo veľmi silné tresknutie, bolo to z kúpelne. Dobehol som tam, na miesto môjho umývadla tam bola obrovská tmavá diera. Vychádzal z nej iba nejaký šum a vánok, že by jediná cesta von?

Silný buchot srdca, strach, pocit zatratenia. To ma sprevádzalo pri lezení do toho prekliateho tunela. Šiel som po kolenách, zvuk ktorý som počul bol hlasnejší a vánok ktorý mi pristával na mojom spotenom čele bol silnejší. Cítil som pach ako po daždi, začínal som veriť že sa odtiaľto dostanem. Začul som spoza mňa nejaký chrapčavý zvuk, otočil som sa a bol tam ten muž z mojich snov. Schmatol ma za nohu a ťahal späť do môjho temného bytu. Kopal som, kričal až som ho zasiahol nohou do tváre no v tom ma naplnil nepríjemný pocit a upadám do bezvedomia.
Počujem hustý dážď spoza okien, otváram oči, bolí ma hlava.
Ležím v nejakej špinavej posteli, v izbe ktorú som do vtedy nepoznal, posadil som sa na bok postele obzerajúc sa kde sa nachádzam, nemal som však poňatia ani len ako som sa sem dostal. Podišiel som k oknu a uvidel hustý tmavý les ktorý obklopoval celú chatu v ktorej sa udiali veci čo zmenili ľudom z jedného mesta budúcnosť...
Po tom čo som prehľadal celú izbu ktorá vyzerala už zo pár rokov opusteno som z nej vyšiel, predomnou bola malá chodbička plná čiernobielych fotiek povesených na stenách. Bola na nich nejaká žena s dievčaťom, ani na jednej fotke sa však neusmievali. Vyzerali utrápeno, ako keby boli nešťastné.
Počujem jemný detský hlas: "Za tebou."
Otočil som sa a pociťujem silnú ranu na hrudi, preletel som stenou až do obývačky a spadol rovno pred krb. Vypľúvam krv, krčím sa na zemi od bolesti a popritom si obzerám okolie aby som zistil kto alebo čo mi to urobilo. Nič neobyčajné však nevidno, veľký rozpálený krb osvetloval celú miestnosť kde boli povesené rohy vysokej zvere a zavesená brokovnica.Šťastie mi zaprialo, bola nabitá. S lepším pocitom som vyšiel von z chaty, dážď zoslabel, cítim príjemnú vôňu lesa a spomenul som si na tunel v ktorom mi do nosa udrela presne tá istá aróma. Pár metrov ďalej bola garáž so zaparkovaným starým pickupom. Rozbehol som sa proti nemu no predomnou skočila nejaká bytosť. Vysoká vychudnutá bytosť s postavou podobnou človeku, ale bola bez tváre, vydávala nepríjemný piskľavý zvuk z ktorého ma rozbolela hlava.
Sedím oprený o prednú kapotu auta. po rukách a tváry mi steká krv tej beštie, hľadím na brokovnicu ktorá je hodená v rohu garáže. "Prečo práve ja?!" kričím, trasiem sa od zimi a strachu. Po kolenách dobehnem k brokovnici, pevne ju držím v rukách. Obzerám si garáž, utierajúc si krv z tváre, nachádzam kľúče od auta. Otváram dvere od auta a štartujem odhodlaný vypadnúť odtiaľto čo najďalej. Vyšiel som s autom z garáže, cesta ma vedie cez hustý les. Chcel som zistiť kde sa nachádzam tak som si pustil rádio no okrem šumu som nič nepočul, na zadnom sedadle ma potešila krabička nábojov do brokovnice.
Po asi pol hodine začal les rednúť, cesta začala klesať, po pár minútach bolo vidno v popredí nejaké domy. Obrovská ceduľa mi oznamuje a popritom ma víta v Silent Hille, v meste ktoré je pár míľ vzdialených od Brahms, "do čerta ako som sa sem dostal?" behalo mi hlavou, jediné vysvetlenie je a to že snívam.
Silná hmla ktorá vznikla po daždi je tak hustá že som musel zastať na chodníku pri kraji mesta a ísť pešo. Mesto zívalo prázdnotou, na rýchlo odparkované autá, niektoré nabúrané. "Je tu niekto?" zareval som, no žiadna odpoveď. Po nejakej chvíly som sa dostal pred policajnú stanicu, dvere boli otvorené, v opustených kanceláriách sedela osoba."Haló? Počujete ma?" Osoba schmatla jej zbraň a mierila na mňa, neváhal som a zamieril som na ňu brokovnicou. Bola to žena, policajná dôstojníčka, blondína, krátke vlasy....
Sedíme v nejakej kancelárii a pijeme kávu, vysvetlil som jej všetko čo sa mi stalo s pocitom že budem vyzerať ako blázon no opak bol pravdou, verila mi. Dostala sa do mesta na motorke s ktorou havarovala. Pýtala sa ma na nejaké malé dievča, či som ju náhodou nevidel, asi 9 rokov, čierne krátke vlasy vo farebných šatoch. Po ceste sem som však nikoho nestretol. Policajtka sa volala Cybil Benettová. slúži v meste z ktorého pochádzam, Brahms. Sľúbili sme si vzájomnú pomoc, ja jej pomôžem nájsť to dievča a ona mi pomôže zistiť čo sa tu deje a dostane ma domov.

Utorok 11.09. 1994
Necítim sa dobre, hľadali sme v turistickej časti mesta no beznádejne, sem tam sme natrafili na tie monštrá no nebol veľký problém sa ich zbaviť.

Streda 12.09.1994
Je mi ešte horšie, ráno som zvracal, nechutí mi jesť.
V jednej uličke sme našli na stenách nejaké symboly a dieru, dieru podobnú tej v mojej kúpeľni. Rozhodol som sa že sa tam pozriem, Cybil šla hneď po mne, začala sa mi točiť hlava, celý sa trasiem, ležím, Cybil na mňa kričí no nereagujem. Omdlel som.
S krikom som vyskočil z postele. Ležím u mňa doma." Bol to len sen?" pýtajúc sa samého seba, zmätený vchádzam do obývačky kde sa nič nezmenilo.
Zvoní mi telefón ktorý do teraz nefungoval. "Kde si zmizol? Pomôž mi prosím ťa!" To bol hlas Cybil!"

Hustý les, prudký dážď a búrka, osamelá postava sa približuje k útesu z ktorého padá vodopád, tá osoba je žena, mladá žena, vyzerá že je mimo, ako keby bola námesačná. Je zriedkavé že počas búrky vidno mesiac, dnes je to však výnimka, osvetloval celú krajinu. Žena sa približuje k okraju, niečo si žundre po pod nos "Silent Hill, Silent Hill". Zastavila pár centimetrov nad okrajom útesu. Skáče, jej telo bezvládne padá, kvapky dažďa sú pomalšie než rýchlosť jej tela ktoré práve dopadlo na skalnatý útes. Voda ktorá ho obklopuje sa zafarbuje na červeno, lenže niečo je čudné, krvavý fľak sa stále zväčšuje, celé jazierko kam voda dopadá je krvavá, blýska sa, vietor zosilnel ešte viacej, blesky osvetľujú tvár tej ženy...Nikol...otvára oči a usmieva sa...
Ďalší sen, predstava, ktorej nerozumiem, chce mi niečo naznačiť? Je Nikol v nebezpečenstve? Už neviem čo je za deň, neviem či je noc či deň, myslím si že som do tej diery nevstúpil asi tri dni no nie som si istý. Pocit hladu či smädu vôbec nepociťujem, cítim len prázdnotu a beznádej čo ma obklopuje.
Sedím na pohovke otočený k oknu, pozerám sa na svet ktorý je tam vonku, nič netušiac čo práve zažívam, čo práve cítim. Koho by to aj trápilo?
V tom sa však ozvalo tresknutie, ako keby kopnutie do dverý, postavil som sa a obzrel si dvere...
Niečo z pod dverý vyšlo von, nejaký papierik, pribehol som k dverám, hladím do kukátka no vidím len prázdnu chodbu. Posadil som sa na zem, vytiahol papierik na ktorom bol odkaz: "Odpovede nájdeš len sám v sebe, tvoja myseľ je jedna veľká diera, vieš kde nájdeš odpovede..." na konci odkazu boli iniciály N.J. to sú iniciály Nikol pomyslel som si.
Stojím v kúpeľni pred tou dierou, pred vchodom do nočnej mory, ale je to naozaj mora? Čo ak je toto nočná mora a v tom druhom svete naozaj žijem? Zobral som si do ruky brokovnicu s ktorou som sa cítil bezpečnejšie, opatrne som podišiel k diere, vliezol do nej a po štvornožky som sa vydal do tajuplného sveta zahaleného v hmle...
Prebral som sa v tej istej chate, brokovnicu mám vedľa seba, ležím na posteli, vidím že vonku je stále silná hmla no tuším že začalo snežiť. Vstal som a chcel som výjsť von, no všimol som si že na fotkách sa tá žena s dieťaťom odrazu usmievajú, preliezol som otvorom ktorý som tu naposledy urobil po útoku toho monštra.
Nepríjemné ticho prekrikoval len vietor ktorý hýbal korunami stromov. Ako keby im šepkal tajomstvá tejto kliatby a stromy sa len bezcitne bavili. Najprv som si myslel že to čo padá je sneh, no bol to popol, ako keby niekde horelo no necítil som žiadny pach ohňa.
Šiel som do mesta, čo iné mi zostávalo keďže všetky cesty boli odrezané, ako keby som bol v nejakej vystrihnutej myšlienke ktorá patrila nejakému bláznovy. Cestou som si všimol zničenú policajnú motorku ktorú som musel pred tým prehliadnuť, asi patrila Cybil. Nohy ma začínali bolieť pretože som išiel pešo, auto ktorým som jazdil zostalo v meste, už si však presne nepamätám kde, v tej hustej hmle mi prišli všetky časti mesta veľmi podobné. Po pár hodinách som sa dostal k centru mesta, všade hrobové ticho, no ako som kráčal prázdnymi ulicami niečo som začul, bola to nejaká hudba možno z 50. rokov, ženský vokál ktorý vytváral ulicami ozvenu sa zvyšoval. Počul som a bol som si istý že sa k zdroju hudby približujem, v popredí som videl obchod so starožitnosťami.
Podišiel som k dverám, myslel som si že je to Cibyl čo spustila hudbu, otvoril som pomaly dvere, na ktorých bol zvonček ktorý zazvonil, hudba sa vypla. Brokovnicu som pevne stisol, držal som ju pevne v rukách pripravený vystreliť. "Haló, je tu niekto? Ktokoľvek, prosím ozvite sa." vyšlo mi z úst, počul som len nejaké kroky, niekto ušiel zadným vchodom. Rozbehol som po ňom, starý gramofón začal nepríjemne chrčať aj keď bol vypnutý, nedával som mu nejakú pozornosť, len som okolo neho prebehol.
"Stoj prosím ťa! Chcem len nejaké odpovede!" Kričal som za osobou ktorá mi ušla bočnými uličkami. "Do riti" zahrešil som, v myšlienkach mi behali výčitky z toho že som sem liezol. Z hrobového ticha sa prebrali hlasité sirény, stál som na boku uličky, začínala obrovská tma. Všetko sa chvelo...
Začalo pršať, sirény sa stíšili až na koniec vypli.
Všade je tma, bojím sa, nič nevidím jednou rukou sa pridŕžam o stenu domu aby som nespadol. Pár metrov odo mňa sa niečo pohlo, zakričal som kto tam je no počul som len nejaký chrapľavý zvuk, namieril som brokovnicou približne tam odkiaľ ten zvuk vyšiel. "Varujem Vás! Budem strieľať!" No odpovede som sa nedočkal. Vystrelil som, záblesk výstrelu mi na sekundu osvetlil ulicu, všade okolo mňa boli monštrá, bez tváre, vystrelil som ešte raz, jednu som trafil, znova som vystrelil a začal utekať.
Bežal som asi minútu než ma niečo chytilo za ruku, spadol som a ťahalo ma to, kričal som, stratil som brokovnicu, naplnil ma ten najhorší pocit ktorý som ešte nezažil. Bránil som sa tomu, monštrum vydávalo nejaký odporný zvuk, neviem čomu sa to podobalo. Schmatlo ma to za krk. Drží ma to vo vzduchu, dusím sa, nohami kopem na okolo no nič som netrafil. Nemôžem sa nadýchnuť, omdlievam, cítim že je koniec a teším sa naň.
Preberám sa na ulici pred budovou miestnej polície, znova je hmla a padá popol. Brokovnica ktorú som stratil je pohodená pár metrov odomňa. Ničomu nechápem, všetky teórie ktoré som mal mi boli v tomto okamihu na nič, vedel som že som stratený. Uchopil som zbraň pevne do rúk a vstúpil do budovy, dúfal som že tam nájdem Cybil, na informáciách som prehrabal všetky zásuvky, poličky proste všetko, našiel som len nejaké náboje, baterku ktorú isto budem potrebovať a dopis smerovaný nejakému Jamesovy Sunderlandovy, písalo sa v ňom niečo o jeho žene ktorá ho tu čaká.
Porozhiadol som sa po opustených kanceláriách, dvere od zbrojnice boli otvorené, poobzeral som sa po nejakej ďalšej zbrani, na zemi ležala pohodená policajná pištoľ, nevedel som s ňou zaobchádzať ale pre istotu mi hriala miesto za pásom od nohavíc.
Kráčam pomalým krokom, pod nohami mi praskajú staré zničené parkety. Stúpam po rozhádzaných policajných zložkách, všade je neporiadok. Zbraň mám pripravenú a stále ju pevne zvieram v rukách, srdce mi bije silnejšie, počujem nejaké zvuky od ošetrovne. Plíživím krokom sa približujem, dvere sú pootvorené. Vidím tam postavu "Stoj lebo vystrelím!" bolo jediné čo zo mňa vyšlo, postava sa otočila, bola to Cybil, bola však celá dobitá. Ošetrovala svoje rany po súboji s nejakou príšerou. Povedal som jej všetko čo sa mi odvtedy čo sme sa naposledy videli stalo. Ona našla dievča ktoré hľadala, len nemohla nájsť jej otca, dievča sa jej potom nakoniec vytratilo. Bola zničená z toho že jej utiekla, bála sa o ňu v tomto nebezpečnom meste.
Sirény začali znova húkať. Začal som panikáriť, Cybil ma upokojovala, vybral som si baterku ktorú som pred tým našiel a videl som niečo neskutočné, steny sa sami olupovali, omietka začala opadávať,vytekala z nich krv, všetko bolo od krvy, drevenné steny nahradil hrdzavý kov. Cybil nabila svoju zbraň, museli sme vypadnúť z policajnej stanice. Utekali sme, cestou sa nám podarilo zničiť zopár monštier bez tváre.
Udychčaný stojíme pred hlavným východom. "Walter si pripravený?" pýta sa ma, "Nemáme na výber" odpovedám. Odkopla dvere a spoločne sme sa vydali napriek temným svetom plným monštier nájsť odpovede...

Po prechádzkach v Silent Hille som našiel na jednej z odrezaných ciest od sveta notes, písal do neho nejaký mladík svoje pocity, pocity podobné mojim...

23. september 1983
Chladný vánok mi hladil tvár, cítil som vôňu jazera Tolucy. Rád som sa naň chodieval pozerať. Svojho času to bola najvychýrenejšia turistická oblasť v okolí tristo míl. Potom sa tu začali predávať drogy, začali sa tu šíriť nejaké reči o záhadnom okultizme. Zmenilo sa tu počasie na nepoznanie a teraz mesto zíva prázdnotou. Rád sa prechádzam ulicami, premýšlam o živote mimo Silent Hill. Chcel som ísť do susedného mesta Brahms ale niečo ma tu stále drží. Nejaký vnútorný pocit mi vraví že tu mám zostať....

5. október 1983
Dejú sa tu čudné veci, na polícií sa ohlasujú záhadné zmiznutia ľudí z mesta. Všade vládnu nepokoje, ľudia sa boja. Vraj v tom majú prsty tí druhí, no nedávalo mi to nejaký zmysel. Bola to len banda hlupákov čo uznávali nejakého Bôžika...
Ďalšie riadky nedokážem prečítať, notes ležal v kaluži krvy....

19. október 1983
..jím sa, ..kto tu nie je. Na mesto padla hustá hmla, z neba padá biely popol. Ako keby to nebola realita ale nejaký sen z ktorého sa nedokážem zobudiť. Prenasledujú ma zlé myšlienky z minulosti. Veci ktoré som urobil svojej rodine. Je toto koniec? Čo keď som už mŕtvy a toto je môj posmrtný život?
neviem čo je toto za dátum....
Niekto ma naháňal. snažím sa nájsť cestu z mesta ale všetko je zablokované a odrezané od okolia. Počujem čudné zvuky. Škrípanie nejakého kovu...
Som zranený, chytil ma besný pes a pohrýzol ma do ruky, bol celý od krvy a nemal oči. Neviem čo bude so mnou, cítim že sú to moje posledné hodiny života. Počujem nejaké zvuky ktoré sa ku mne približujú, nevládzem už bežať. Odpusť mi Bože za moje hriechy, bojím sa smrti...

Chudák, nemal toľké šťastie. dúfam že ja nájdem odpovede čo sa to tu do pekla deje...

Cybil odkopla dvere a spoločne sme sa vydali napriek temným svetom plným monštier nájsť odpovede...
Vyšli sme do ulíc, pevne som držal moju zbraň v rukách, kráčal som za Cybil. Okrem tmy nás však nič iné nečakalo. Ulice boli prázdne, žiadne monštrá len nekonečná tma a jemný dážď ktorý mi kvapkal na vystrašenú tvár. Baterka nám osvetľovala smer našej cesty, videli sme ani nie na meter dopredu. Dostali sme sa do slepej uličky, na jej konci nás čakali schody do nejakej budovy. Jej nápis naznačoval že je to bar. Cybil vykročila k dverám, ja som stál dole pod schodami a sledoval som okolie, pripravený vystreliť ak sa niečo pohne.
Dvere boli pootvorené, ako keby to bolo naplánované že sem máme vojsť. Vyšiel som po schodoch dnu, hrala tu príjemná pesnička, úzka chodbička v ktorej sme stáli viedla do veľkej miestnosti plnej stolov a veľkého pódia nad ktorým svietil nápis Heaven´s Night, tak sa volal tento podnik. Trocha sme sa tu popozerali, podišiel som k pultu, než som však k nemu došiel silno ma rozbolela hlava, padol som na kolená, zbraň mi spadla na zem a vystrelila. Cybil sa rozbehla ku mne ale to bolo všetko čo som zaregistroval, hlavou mi prebehla spomienka, spomienka ktorá ako keby nepatrila mne ale bol som tam...
Tá istá hudba, bar je plný ľudí, sedím pri pulte a rozprávam sa so záhadnou ženou, vysoká štíhla blondína v červených šatoch. Kupujem jej drink, niečo jej vravím a ona sa smeje, z vrecka vyťahuje papierik na ktorom je jej číslo a meno, volá sa Maria. Postavila sa a odchádza k pódiu na ktorom ide predviesť to, čo jej ide najlepšie...
"Walter, Walter si v poriadku? Počuješ ma?" Kričí na mňa Cybil, no okrem silnej bolesti v hlave všetko na okolo skoro nevnímam...Vidím zase Mariu, sme v nejakom hoteli, v posteli a...Nikol...čo som to urobil...
Hlava ma prestala bolieť, jediné čo som cítil bola nenávisť, nenávisť voči sebe za to čo som urobil. "Ako som na to mohol zabudnúť !" Cybil som všetko vysvetlil, nechápala však akú rolu v tom všetkom hrá ona.
Zostali sme ukrytý v bare, čakali sme kým v meste nastane svetlo. Cybil mi porozprávala trocha viac o sebe, za čias keď mesto patrilo k najlepšiemu turistickému miestu v okolí tu bol nejaký psychopat ktorý uniesol chlapca a skočil s ním do vetracej šachty z neďalekej bane. Cybil skočila za chlapcom a zostala tam s ním dva dni pokiaľ ich nevytiahli.Skutočne bola oddaná svojej práci, položila by aj život aby to dievča našla.
Cybil zaspala, ja som dával pozor, aj tak by som nezaspal, nespal som už veľmi dlho no na pocit únavy ako keby som zabudol. Sledoval som okolie Silent Hillu z okna, tma už skončila. Videl som len hustú hmlu ktorá obklopovala toto nádherné miesto. Popol ktorý dopadal na zem sa jemne víril. Všimol som si že všetky hodiny v meste stoja, ako keby tu zastal čas, ako keby to bolo Bohom zabudnuté miesto. Možno je to tu posledné miesto života, miesto v ktorom človek musí odhaliť svoju podstatu a posunúť sa vpred ale čo ak už pre mňa nie je cesta vpred? Žijem minulosťou, v ktorej som bol šťastný, ktorá ma naplňovala.
Cybil ma chytila za plece, "Môžeme vyraziť" dodala, vzala si zbraň a vybrali sme sa k hlavnému vchodu s pocitom že netušíme kam máme vlastne ísť. Ale mesto to vie presne, ukáže nám cestu.
Vyšli sme do ako vždy prázdnej ulice. Kráčali sme pomalím krokom, všade bolo ticho, také ticho že bola počuť jeho ozvena. Bočné uličky boli vytrhnuté takže sme nemali kde zablúdiť. Dostávali sme sa k obytnej oblasti mesta, staré rodinné domy ktoré kedysi dýchali životom sú teraz len staré domy ktoré zasypáva popol. Z nepríjemného ticha nás vytrhol zvuk zvonov, pravdepodobne z kostola. "Kostol je neďaleko od nás, poď pobežíme tam" dodala Cybil a bežali sme k zdroju hluku.
Udychčaný som sa opieral o plot, zahladel som sa dopredu a uvidel som nádherný kostol s vysokou vežou, čas na hodinách bol zastavený na 2.06 ako aj na ostatných. Pri hlavnom vchode stála limuzína o ktorú bol oprený starší muž v tmavom klobúku a kabáte, akurát si zapaloval cigaru.
"Potrebujeme nejaké odpovede" povedala Cybil a kráčala k mužovy, dal som sa dokopy a išiel som za ňou...

Hlavu mal naklonenú k zemi, klobúk mu zakrýval tvár a popritom si pripaloval cigaru. Cybil sa k nemu pomali približovala s namierenou pištoľou. Bol som si istý že vedel že tam sme ale ani sa nepohol, hmla ktorá nás obklopovala bola dosť hustá ale dym s cigary som videl zreteľne.
" Pane, ste v poriadku?" vykríkla Cybil, muž pohol s tvárou tak že si nás jedným okom obzrel. Vzdychol si a odhodil cigaru " Konečne niekto živý." vyhŕklo z jeho úst a až teraz som si všimol že v druhej ruke držal pištoľ ktorú mal namierenú na nás.
Cybil: "Pane, ste v poriadku? Ako ste sa sem dostal?"
Záhadný muž sklonil zbraň a zdvorilo sa predstavil, volal sa Christopher Mellow, vraj tu pracuje v miestnej nemocnici. Jeho tvár mi bola veľmi známa ale nevedel som odkiaľ.
Christopher: "Po práci som si zdriemol v kancelárii, keď som sa zobudil všetci boli preč, nechali si tu aj svoje osobné veci, čo sa tu do pekla deje? Všetky tie tajomné zvuky a tie monštrá..."
Cybil mu porozprávala náš príbeh ako sme sa sem dostali, vôbec sa však netváril prekvapeno.
Prestával som tomu rozumieť, nevedel som akú rolu tu hrá Cybil a Christopher. Prestával som veriť že mi preskočilo, bral som to ako realitu a chcel som sa vrátiť do normálneho života.
Chris sa pridal k nám, vraj prezrel celú južnú časť Silent Hillu a všetky cesty sú preč, mesto je doslova vytrhnuté z okolia. Nezostávalo nám nič iné len slepo blúdiť po meste a hladať nejaké stopy ako sa odtiaľto dostať. Dostali sme sa na ulicu Midwich, veľká hrdzavá tabuľa nám oznamovala že pár metrov od nás stojí základná škola. Z diaľky sme začuli detský plač, Cybil spozornela, dúfala že nájde to dievča.
Bežali sme za plačom ktorý nás dostal pred jednu z bočných slepých uličiek. Po jej stranách boli garáže v ktorých boli zaparkované autá, pohádzané staré detské kočíky pri stene pôsobili čudným dojmom. "Počkajte ma tu!" dodala Cybil a šla napred.
Stáli sme tam obaja a čakali. Neprehovoril som ani slovko, Chris vyzeral tiež že sa mu nechce rozprávať. V rukách držal svoju zbraň, až teraz som si všimol že to bol nejaký starožitný revolver.
Sledoval s obavami okolie...
"Takže vy ste doktor? " jediné čo ma napadlo.
"Áno, pracujem ako psychiater..." v tom sme sa obaja strhli. Z uličky zaznel výstrel, rozbehli sme sa tam. Na jej konci stála Cybil, v jednej ruke držala zbraň a druhou rukou držala za sebou malé dievča ktoré plakalo. Strielala na, ani neviem opísať čo to bolo. Bolo to veľmi veľké, malo to veľa končatín a pomali sa to k nim približovalo. V žilách mi stŕpla krv, ani som sa nepohol. Srdce mi bušilo, prestal som vnímať svoje okolie. Cítil som že padám k zemi.
Medzitým počuť s uličky len krik a výstrel...


1. strana

Další >>

Vložit Komentář | Komentáře


O Nás | Kontaktujte Nás | Copyright | ©2007-2017 Czech Silent Hill Heaven   Valid CSS!

Valid HTML 4.01 Transitional